Liečivé rastliny – história

Domov » Liečivé rastliny – história
Liečba bylinami je stará niekoľko tisíc rokov. V priebehu histórie bola opakovane zatlačená do úzadia, ale vždy na škodu výsledkov liečby. Začíname na ňu opäť zabúdať?
zihlava

Liečivé rastliny sa používajú na uzdravovanie ľudí od nepamäti. Najstaršie záznamy o rastlinnom lekárstve pochádzajú z Číny, a to tisícky rokov pred naším letopočtom. Ďalšie početné záznamy pochádzajú z Egypta, tiež z Indie a od Aztékov, Inkov a Májov. Do Európy prenikla väčšina poznatkov z Ríma, kde pôsobili prevažne grécki lekári. Medzi tých najznámejších patria Asklepios, Hippokrates a Galenos, posledný z nich dal pomenovanie liečivým prípravkom pripravovaným z rastlín vylúhovaním a roztieraním bez ďalšej chemickej úpravy, ktoré sa dodnes volajú galeniká.

V ďalšom období sa pestovanie liečivých rastlín sústreďovalo hlavne do kláštorov (okolo 11. st.).

Na našom území boli do 15.st. vzdelaní lekári skôr výnimkou, a sústreďovali sa na panovníckych dvoroch.  Široké masy bežných ľudí liečili prevažne duchovní. V 16. A 17. storočí sa začali lekári usádzať aj vo väčších mestách, medzi bežným obyvateľstvom vykonávali prax remeselní ranhojiči, ale aj nevzdelaní holiči, kúpelníci, bylinkárky, ale aj kati. V 17. Storočí sa rozmohla výroba liečiv v oblasti Kláštora pod Znievom, kde sa obyvatelia priúčali výrobe liečivých olejov, vôd a mastí od mníchov. Podomoví obchodníci, tzv. olejkári, ich rozširovali po celej Európe, v Turecku, dokonca až na Sibíri. Napriek tomu, že túto činnosť študovaní lekári zakazovali, olejkárstvo zaniklo až koncom 19.storočia.

V 18.storočí boli vydané prvé oficiálne lekárske liekopisy, ktoré boli založené prevažne na rastlinnej liečbe.  V druhej polovine 18.storočia definoval nemecký lekár Samual F. Hahneman novú liečebnú metódu – homeopatiu, ktorá stojí na rozhraní ľudového liečiteľstva a modernej medicíny. Vychádza zo zásady „similia similibus curatntur (podobné sa lieči podobným) a z poznatku, že slabé podnety posilňujú biologické procesy v organizme, silné ich brzdia a veľmi silné zoslabujú. Táto metóda je používaná dodnes, hlavne v Nemecku, ale vzhľadom na extrémne nízke koncentrácie účinnej látky vznikajú pochybnosti o ich účinku.

V modernej medicíne sa dodnes aplikujú alopatické prístupy, ktoré sú založené na opačnom princípe, známom už od stredoveku. Tým je „contraria contrariis curantur“, teda že protichodné sa lieči protichodným.

V 20. storočí patrila k najvýznamnejším ľudovým liečiteľom Ľudmila Thurzová. Na jej úspechy nadviazal dr. Fedor Thurzo (1907 – 1986), ktorý bol zostavovateľom a spoluautorom Malého atlasu liečivých rastlín, ktorý sa rozšíril po celej Európe.

V histórii medicíny bol niekoľkokrát zaznamenaný odklon od terapie liečivými rastlinami, ale zväčša to zapríčinilo stagnáciu až regresiu terapeutických postupov.  Moderná medicína, ktorá disponuje obrovskou paletou syntetických, chemicky definovaných a pripravovaných preparátov, na silu liečivých rastlín často zabúda a dnes už málokto vie, ktorá bylinka ako vyzerá, aký má aký účinok a ako sa na liečivé účely používa. Čím ďalej tým menej sa dajú liečivky zohnať, hlavne v mestách a ich okolí. O ich účinkoch často vedia veľmi málo aj lekári a odporúčajú ich len tí, čo ich zlaté časy ešte pamätajú. Ich účinok je totiž nenahraditeľný hlavne u pacientov s viacerými chronickými ochoreniami, kde ich liečivý účinok v kombinácii je omnoho šetrnejší, s menším množstvom nežiaducich účinkov, a svojim podporným a potencujúcim účinkom umožňujú významne znížiť množstvo syntetických preparátov pri zachovaní účinku a znížení nežiaducich reakcií. 

Dúfame, že opätovná renesancia užívanie liečivých rastlín nenechá na seba dlho čakať.